Jdi na obsah Jdi na menu
 


Heavy metal (skrátene tiež „metal“) je druh rockovej hudby, ktorý sa ako vymedzený hudobný štýl objavil na prelome 60. a 70. rokov. Korene má v hardrockových kapelách, ktoré kombinovaním blues a rocku vytvorili nový hudobný štýl, charakteristický používaním elektrických gitár a bicích, a takisto hlasitým a skresleným zvukom. Z heavy metalu sa neskôr vyvinuli rôzne štýly, ktoré sú väčšinou známe pod pojmom „metal“. Následkom toho má heavy metal dva odlišné významy: buď sa tak označuje celý hudobný žáner (tzv. metal) alebo len tradičný heavy metal, reprezentovaný kapelami ako Black Sabbath, Blue Cheer, Deep Purple, Judas Priest, Iron Maiden, Led Zeppelin a inými.

V 80. rokoch dosiahol heavy metal svoj vrchol popularity. V tomto období sa prvýkrát objavili mnohé jeho odnože, ktoré existujú dnes. Aj keď v súčasnosti nie je taký komerčne úspešný ako vtedy, stále má na celom svete obrovský počet priaznivcov, ktorí sú známi ako metalisti/metalistky či metláci/ metláčky.

Heavy metal je charakteristický predovšetkým používaním elektrických gitár, temnými textami a agresívnym, rýchlym rytmom. Niektoré štýly ale majú pre nich vlastné charakteristické znaky.

Podľa servera Allmusic.com, "zo všetkých nespočetných foriem rock & rollu, heavy metal je najextrémnejší, či už z hľadiska hlasitosti, mužnosti alebo teatrálnosti. Existuje množstvo variácií heavy metalu, no všetky sa opierajú o hlučné, skreslené gitary, opakujúce sa riffy, a jednoduché, rytmické tempo."

V žiadnej metalovej kapele nesmie chýbať gitarista, basgitarista, bubeník a spevák. Zriedkavo sa využívajú i klávesové nástroje, no najdôležitejší je skreslený gitarový zvuk, ktorý nie je vraj výsledkom inovácie, ale obmedzených možností doby.

V metalovej hudbe sa využíva široká škála spevu; od „čistých“ vokálov, cez vysoké tóny, až po hlboké vrčanie. Vokálna stránka black metalu a death metalu pozostáva prevažne z vrčania, revania a chrapotania. Tým pádom je ťažké porozumieť spievanému textu.

Zložité sóla a riffy sú neoddeliteľnou súčasťou heavy metalu. Metaloví gitaristi boli vždy inovátormi v technike, rýchlosti a zručnosti.

Americká kapela Grand Funk Railroad bola jednou z prvých svojho druhu, ktorá zaviedla nové štandardy ohľadne hlasitosti počas vystúpení. Hlasitosť zvuku bola považovaná za rovnako dôležitú ako hudba samotná. Aj keď niektorí tvrdia, že je to len nezmyselný výstrelok, mnohým ľuďom poskytuje najväčší zážitok z hudby práve vysoká hlasitosť. Motörhead a Manowar sú príkladmi kapiel, ktorým záleží na hlasitosti ich hudby.

Neoddeliteľnou súčasťou populárnej hudby je aj vizuálna stránka, a to platí aj pre heavy metal. Obaly albumov a vystúpenia na pódiu sú takmer rovnako dôležité ako hudba samotná, no len zriedkakedy sú prednejšie než hudobná tvorba. Skrátka, z každého diela je možné získať množstvo dojmov; čiže, heavy metal z hľadiska umeleckej formy je veľmi široký pojem, keďže mu nedominuje len jeden vyjadrovací prostriedok. Zatiaľ čo maľba má vizuálnu podobu, symfónia zvukovú, v metalových kapelách sa zvuková podoba spája s vizuálnou (obal albumu, vystúpenie na pódiu, oblečenie atď.).

Rockoví historici tvrdia, že práve západná populárna hudba dodala heavy metalu jeho fantazijné črty textov, zatiaľ čo afro-americké blues dodalo heavy metalu schopnosť zamerať sa na skutočnosť, depresiu a osamelosť. Heavy metal má vzťah k duchovným stránkam, symbolicky i hudobne.

Zatiaľ čo zvuková a tématická stránka heavy metalu je v prvom rade bluesovo orientovaná, vizuálna stránka je inšpirovaná prevažne fantáziou populárnej hudby. Motívy temnoty, zla, moci a apokalypsy poukazujú na skutočné problémy nášho života. Heavy metal sa vyvinul ako reakcia na kultúru hippies, ktorá propagovala „mier a lásku“; svetlo nahradil temnotou a happy ending populárnej kultúry nahradil holou pravdou, že veci sa nestratia z obzoru len tak samé od seba. Napriek tomu, že priaznivci metalu tvrdia, že skutočným odkazom metalu nie je odvrátená stránka života, kritici vinia tento žáner z oslavovania temných aspektov reality.

Heavy-metalové motívy sú vo všeobecnosti temnejšie než témy povrchného popu 50., 60. a 70. rokov; zameriavajú sa na vojnu, nukleárnu skazu, životné prostredie a politické či náboženské problémy. „War Pigs“ od Black Sabbath, „Killer of Giants“ od Ozzyho Osbourna, „...And Justice for All“ od Metalliky a „Two Minutes to Midnight“ od Iron Maiden sú príkladmi toho, že interpréti môžu prispieť k poznaniu skutočného stavu vecí, no metalová fantázia môže tieto javy niekedy až príliš zjednodušiť. power-metalové kapely, ktorých textové a hudobné motívy sú zväčša pompézne a optimistické, potvrdzujú výnimku tohto temného stereotypu. Mnohé power-metalové skupiny, napríklad Manowar, tvrdia, že metal by mal byť inšpirujúcou a optimistickou hudbou.

Čo sa vážnej hudby týka, heavy metal čerpal predovšetkým z Bachovej a Paganiniho tvorby, a v menšej miere sa tiež nechal ovplyvniť Mozartom či Franzom Lisztom. Aj keď Ritchie Blackmore, gitarista Deep Purple a Rainbow, robil pokusy s klasickou hudbou už od začiatku 70. rokov, prelom v oblasti metalovej virtuozity urobil až Edward Van Halen so svojím sólovým virtuóznym počinom „Eruption“, ktorý vyšiel na prvom Van Halenovom albume (1978). V 80. rokoch metalová gitara hľadala vzor v hudbe 18. storočia, predovšetkým kvôli technike a rýchlosti hry. Randy Rhoads, ako aj iní metaloví gitaristi tohto obdobia, sa začal venovať štúdiu hudobnej teórie a pomohol vytvoriť základy pre rozvoj publikovania odborných časopisov, ktoré sa venovali gitarovej hre, vo väčšom množstve. Avšak, v mnohých prípadoch sa metaloví hudobníci, ktorí si vypožičali techniku a rétoriku vážnej hudby, nesnažili byť interpretmi klasickej hudby (čo ale neplatí o tvorbe Yngwieho Malmsteena, aj keď sa dá povedať, že jeho hudba sa opiera skôr o virtuozitu a vyžívanie klasicky znejúcich prvkov, ktoré mali dodať jeho hudbe nádych klasiky, a nie že by sa snažil hrať klasicky).

V encyklopédii Encarta sa tvrdí, že „keď bol text spätý s hudbou, Bach mohol písať hudobné ekvivalenty myšlienok“. Prog-rockové kapely ako Yes a Emerson Lake and Palmer už pred vznikom heavy metalu odhalili tento vzťah. Keďže heavy metal využíva apokalyptické témy, zobrazuje temnotu, moc a zlo, možnosť pretlmočiť myšlienky do hudby tak, aby presne vyjadrili myslené slová, podkopáva autentickosť a vierohodnosť muziky. Výborne sa to podarilo na albume Powerslave anglickej skupiny Iron Maiden. Obal zobrazuje dramatickú scénu s egyptskou pyramídou a mnoho piesní podnecuje k zamysleniu sa nad životom a smrťou, ako napríklad pieseň „The Rime of the Ancient Mariner“, ktorá vychádza z poviedky Samuela Taylora Coleridga. Takisto aj dvanásťminútová pieseň „Xanadu“ z albumu A Farewell to Kings od skupiny Rush je inšpirovaná Coleridgom.

Pôvod pojmu heavy metal vo vzťahu k hudbe je neurčitý. Pomenovanie „heavy metal“ (ťažký kov) sa po celé stáročia používal v chémii a hutníctve. V novodobej populárnej kultúre použil tento výraz ako jeden z prvých americký beatnik William S. Burroughs vo svojej novele Hebká mašinka (The Soft Machine, 1962) a takisto vo svojej ďalšej knihe Nova Express (1964); heavy metal tu používa ako synonymum pre návykové drogy.

Prvýkrát sa pojem „heavy metal“ v texte piesne objavil v roku 1968 v skladbe „Born to be Wild“ od skupiny Steppenwolf:

„I like smoke and lightning
Heavy metal thunder
Racin' with the wind
And the feelin' that I'm under“

(Mám rád dym a blesk/burácanie ťažkého kovu/preteky s vetrom/a pocit, že podlieham)

V knihe „The History of Heavy Metal“ sa tvrdí, že toto pomenovanie má pôvod v slangu hippies, kde slová heavy (ťažký) a metal (kov) označovali javy súvisiace s ťažkým duševným rozpoložením. V slangu beatnikov sa výraz „heavy“ vo význame „vážny“ používal už nejakú dobu predtým a takisto aj vo vzťahu k „tvrdej hudbe“ (heavy music); Iron Butterfly svoj názov vysvetlili tak, že „Iron (železný) symbolizuje niečo tvrdé, Butterfly (motýľ) – niečo príjemné, pôsobivé a prispôsobivé... niečo, čo môžete voľne využívať vo svojej fantázii“. Ich prvý album z roku 1968 sa volal Heavy; popri spojeniu heavy metal thunder z piesne od Steppenwolf a beatlesáckej I Want You (She's So Heavy) je jedným z dôvodov, prečo sa adjektívum heavy v hudobnom žargóne tak ujalo.

Sandy Pearlman, bývalý producent, manažér a textár Blue Öyster Cult tvrdí, že on bol prvý, kto v 70. rokoch použil pojem „heavy metal“ v súvislosti s rockovou hudbou.

Ďalšiu spornú hypotézu o pôvode heavy metalu priniesol v roku 1995 „Chas“ Chandler, bývalý manažér Jimi Hendrix Experience, v rozhovore pre reláciu „Rock and Roll“, ktorú vysielala televízna stanica PBS. Hovorí, že „...heavy metal je pojem, ktorý má pôvod v článku New York Times, ktorý sa týkal vystúpenia Jimiho Hendrixa“, a tvrdí, že autor opisoval Jimiho Hendrixa „...akoby počúval ťažký kov (heavy metal) padajúci z nebies“. Avšak hodnovernosť tohto tvrdenia je otázna.

Prvé zdokumentované použitie výrazu „heavy metal“ ako označenia štýlu hudby sa objavilo v májovom vydaní časopisu Creem v roku 1971. Redaktori časopisu David Marsh a Lester Bangs následne používali tento pojem vo svojich článkoch, často v negatívnom zmysle odkazujúc na kapely ako Led Zeppelin či Black Sabbath.

Americké blues bolo veľmi obľúbené a malo veľký vplyv na prvých britských rockerov; kapely ako Rolling Stones a The Yardbirds nahrali cover-verzie mnohých klasických bluesových skladieb, občas zrýchľujúc tempo a využívajúc elektrické gitary namiesto pôvodných akustických (podobné adaptácie blues a inej „čiernej hudby“ vytvorili základ pôvodného rock and rollu).

Takéto zosilnené blues sa opieralo o intelektuálne a umelecké experimentovanie, ktoré vzniklo, keď hudobníci začali využívať možnosti elektricky zosilnených gitár, pomocou ktorých stvorili hlučnejší a menej harmonický zvuk. Zatiaľ čo blues-rockový štýl bicích bol jednoduchý, bicie v heavy metale boli mohutnejšie, komplexnejšie a hlasnejšie, a k tomu sa pridával čoraz hlasitejší zvuk elektrickej gitary. Speváci zmenili techniku spevu a boli čoraz závislejší na zosilňovaní zvuku; taktiež využívali nové štylistické a dramatické postupy. Súbežne s tým sa zvyšovala úroveň nahrávacej techniky, čím sa umožnil plnohodnotný záznam tejto tvrdej muziky.

Prvé ukážky hudby, dnes známej ako heavy metal, pochádzajú z oblasti Birminghamu vo Veľkej Británii, kde koncom 60. rokov skupiny ako Led Zeppelin a Black Sabbath vytvorili novú hudbu na základe blues. Tieto kapely boli silne ovplyvnené americkými psychedelickými rockermi, medzi ktorých patril Jimi Hendrix, ktorý bol priekopníkom blues-rocku a spájal hudbu amerických černochov s hudbou európskych rockerov.

Medzi ďalších interpretov, ktorí ovplyvnili heavy metal, možno zaradiť kapelu Vanilla Fudge a ich pomalé psychedelické popové tóny, a takisto prvých britských rockerov, ku ktorým patria The Who a The Kinks. Títo interpreti pripravili cestu pre heavy metal; The Kinks vydali v roku 1965 skladbu „You Really Got Me“, ktorá môže byť označená za prvú heay-metalovú pieseň.

Koncom 60. rokov bol už tvrdý bluesový zvuk bežným: mnoho fanúšikov a odborníkov poukazuje na cover verziu hitu Eddieho Cochrana „Summertime Blues“ od skupiny Blue Cheer z roku 1968 ako na prvú skutočnú heavy-metalovú pieseň; odborníci na Beatles sa odvolávajú na pieseň „Helter Skelter“ z albumu „White Album“ (1968), ktorou Beatles predstavili nový štandard skresleného a agresívneho zvuku. V novembri 1968 kapela Davea Edmundsa „Love Sculpture“ vydala agresívnu, tvrdú, gitarovú verziu piesne „Sabre Dance“ Arama Chačaturjana. Ešte pred vydaním prvého albumu Led Zeppelin bol album skupiny Jeff Beck Group „Truth“ vplyvným rockovým albumom a niektorých fanúšikov (hlavne britských fanúšikov blues) vedie k tvrdeniu, že „Truth“ bol prvý heavy-metalový album. Nemožno tiež nespomenúť singel „Think About It“ od Yardbirds, ktorého zvuk je podobný zvuku Led Zeppelin.

Aj skladba „21st Century Schizoid Man“ z debutového albumu prog-rockovej legendy King Crimson "In the Court of the Crimson King" 1969 obsahovala mnohé tématické, kompozičné a hudobné prvky heavy metalu: skreslené gitary, rozladené sóla, texty zamerané na odvrátenú stránku ľudskej existencie, temnú atmosféru a dokonca aj skreslené vokály.

No až keď Led Zeppelin v roku 1969 vydali svoj debutový album, začalo sa vo svete hovoriť viac o formovaní nového štýlu. Prvé heavy-metalové kapely – Led Zeppelin, Deep Purple, Uriah Heep, UFO, Black Sabbath a niekoľko ďalších - sa dnes skôr považujú za hard-rockové kapely než za heavy-metalové; predovšetkým tie, ktorých zvuk sa viac ponášal na tradičný rock. Vo všeobecnosti sa pojmy „heavy metal“ a „hard rock“ zamieňajú, hlavne keď sa hovorí o 70. rokoch. Mnoho týchto skupín sa nepovažuje za heavy-metalové kapely ako také, ale skôr sa tak označujú len niektoré ich piesne alebo práce, ktoré prispeli k formovaniu heavy metalu. Niektorí ľudia nebudú považovať Jethro Tull za heavy-metalovú kapelu v tom pravom zmysle, no ich skladba Aqualung je ukážkovým príkladom jednej z prvých heavy-metalových piesní.

Na prelome 70. a 80. rokov kapely ako Blue Öyster Cult dosiahli pomerne veľký úspech a glam-metalová scéna z Los Angeles si získavala komerčné publikum. Dôležitosť týchto kapiel nebýva niekedy braná na vedomie, skôr sa kladie dôraz na klasických interpretov (Eddie Van Halen, Randy Rhoads a pod). Tiež sa dáva dôraz na obdobie okolu roku 1980, keď mladý, rýchly punk rock ovplyvnil heavy metal a objavila sa tzv. „Nová vlna britského heavy metalu“. Mimoriadne populárni boli a dodnes sú predovšetkým Judas Priest a Iron Maiden.

Niektorí ľudia, vrátane heavy-metalových hudobníkov významných kapiel tvrdia, že základy pravého heavy metalu položila kapela Judas Priest (radí sa k tzv. „Novej vlne britského heavy metalu“) svojimi prvými troma albumami: Sad Wings Of Destiny (1976), Sin After Sin (1977) a Stained Class (1978).

Rainbow a Deep Purple sa tiež občas zaraďujú medzi priekopníkov pravého heavy metalu, no tieto kapely sa väčšinou radia k hard rocku. Počnúc Judas Priest, metalové kapely rýchlo začali vo svojich sólach využívať bluesovú diatonickú škálu, čo sa odvtedy rozšírilo prakticky do všetkých heavy-metalových odnoží (až na niektoré, zväčša doom-metalové kapely, kráčajúce v stopách Black Sabbath), ktorá sa spoločne s hudobnou virtuozitou stala hlavným prínosom európskej vážnej hudby a jazzu pre heavy metal.

Gitarovú virtuozitu dostal do popredia Eddie Van Halen, ktorého skladba Eruption sa pokladá za dôležitý míľnik pri vývoji metalu. Táto explózia sa ešte väčšmi utužila v tvorbe hudobníkov ako Ritchie Blackmore z Deep Purple, Randy Rhoads a Quiet Riot; v niektorých prípadoch sa na heavy-metalových koncertoch používali dokonca klasické akustické gitary. Na koncertoch tak hrávali bok po boku rockeri so starými konzervatívnymi gitaristami.

Ronnie James Dio, ktorý svojho času spieval v legendárnych Black Sabbath, túto explóziu už len stlmil a naplno sa usídlila v tvorbe Judas Priest a Iron Maiden, ktorí zavŕšili formovanie „pravého“ heavy metalu.

Najpopulárnejší a najkomerčnejší štýl heavy metalu pochádza zo Spojených štátov, predovšetkým z oblasti Los Angeles, kde bol v 80. rokoch veľmi populárny glam metal, niekedy pejoratívne označovaný i ako „hair metal“ či „poodle rock“.

Túto hudobnú scénu viedli kapely ako Van Halen, Mötley Crüe, Dokken, Ratt, Def Leppard, Bon Jovi a iné. V tomto čase experimentovali s glam metalom i také legendy ako Dio či Judas Priest.

Tento štýl rozdelil metalovú komunitu na dva tábory, predovšetkým kvôli glam-metalovej vizáži, ktorú thrashoví fanúšikovia vo všeobecnosti odmietali ako excentrický výstrelok a takisto im vadil fakt, že niektoré kapely si dali viac záležať na svojom výzore, než na kvalite samotnej produkcie; i keď sa do tohto hnutia radia najlepší hard-rockoví interpreti svojej doby, ako David Lee Roth, Whitesnake, Michael Angelo Batio, Van Halen, Mr. Big a iní.

V 80. rokoch sa vyvinulo mnoho heavy-metalových štýlov. V undergrounde sa objavil thrash metal, ktorý na rozdiel od klasického heavy metalu, ktorý má korene v hard rocku, vychádzal z hardcore. Tento štýl bol agresívnejší, hlasitejší a rýchlejší než tradičný heavy metal či glam metal, ktorý bol v tom období veľmi populárny. K priekopníkom tohto štýlu patrili kapely Anthrax, Megadeth, Metallica a Slayer, ktoré sa označovali aj ako 'Big Four of Thrash' (tzv. Veľká štvorka thrashu). Z tohto štýlu tiež vzišli kapely ako Testament, Overkill, či brazílska Sepultura. Neskôr sa našlo množstvo nasledovníkov v Európe, najmä v Nemecku (Destruction, Kreator, Sodom), ktorí boli ešte agresívnejší a spev bol hrubší, a tým neskôr ovplyvnili death metal a black metal.

V polovici 80. rokov sa thrash začal ďalej štiepiť na death metal (Death, Possessed) a black metal (Venom, Bathory, Mayhem).

Koncom 80. rokov sa v Európe objavil nový štýl – power metal. Tento štýl bol pravým opakom death metalu a thrashu. Bol silne anti-komerčne zameraný, prevzal intenzitu tradičného metalu a v textoch využíval optimistické a epické motívy. Typické preň sú čisté vokály na vysokej úrovni, na rozdiel od hrubého death-metalového spevu; niektorí interpreti tiež používajú klávesy a orchestrové prvky.

Koncom 80. rokov sa isté heavy-metalové skupiny rozhodli potlačiť hranice tohto žánru tým, že do svojej tvorby zamiešali vplyvy progresívneho rocku a vytvorili tak nový štýl zvaný progresívny metal. Tieto kapely si dali záležať na rozsiahlejších inštrumentálnych sekciách, čím vtlačili skladbám pečať nadčasovosti. Zväčša išlo o kvalitných hudobníkov, výborne ovládajúcich svoj nástroj, ktorých schopnosti hraničili s virtuozitou, no to nebolo vždy podmienkou. Dôležitý bol nápad.

Obdobie komerčného heavy metalu sa skončilo s príchodom Nirvany a iných grunge-rockových kapiel. Nové druhy tvrdého rocku 90. rokov síce boli ovplyvnené heavy metalom, no väčšinou sa neradili k heavy-metalovej hudbe.

Heavy metal 90. rokov bol oveľa agresívnejší než komerčný „hair metal“ 80. rokov. Kapely kombinovali tradičné prvky heavy metalu s elektronickou hudbou a s hip-hopom, a taktiež možno badať vplyv alternatívneho rocku. Štýl týchto kapiel sa niekedy nazýva alternatívny metal. Tiež sa objavujú aj iné nové štýly heavy metalu, ako sú „funeral doom“ a „brutálny death metal“.

Ozzfest, putovný hudobný festival (organizuje ho Ozzy Osborune, bývalý spevák Black Sabbath) takisto pomohol upevniť pozície heavy metalu na hudobnej scéne. Na festivale sa objavujú mnohí známi súčasní metaloví interpreti ako sú Pantera, Marilyn Manson, Rob Zombie, Deftones, Disturbed, Godsmack, Tool, System of a Down, Queens of the Stone Age, Slipknot, Korn a mnohé iné.

Niektorí z týchto interpretov sa radia k nu metalu či k alternatívnemu metalu; no je otázne, či sa pri týchto štýloch ešte dá hovoriť o heavy metale v pravom slova zmysle, i keď to isté sa dá povedať i o tzv. „extrémnom metale“.

V mnohých krajinách vedie útočný, urážlivý výraz heavy metalu k odporu zo strany väčšinovej spoločnosti. Metalová hudba býva často odmietaná v kresťanských a islamských krajinách ako „satanistická“ a v mnohých štátoch je trestné čo i len nosenie čierneho trička; napríklad v Jordánsku sú od roku 2001 na čiernej listine všetky albumy Metalliky.

V Európe a Severnej Amerike pozostáva publikum prevažne z bielych mladých mužov, i keď existuje mnoho dievčat či ľudí inej farby pleti, ktorí metal počúvajú, chodia na koncerty alebo hrajú v kapelách.

V 70. a 80. rokoch sa tiež objavili teórie tvrdiace, že metalová hudba obsahuje skryté posolstvá, ktoré môžu ľudí navádzať k uctievaniu diabla, k spáchaniu samovraždy a pod.

V roku 2006 vyhrala prvé miesto speváckej súťaže Eurovízia heavy-metalová kapela, čo sa stalo po prvý krát v histórii tejto súťaže. Touto kapelou sú fínski Lordi so svojou skladbou „Hard Rock Hallelujah“. V tradícii Eurovízie je to otočka o 180 stupňov, keďže doteraz zväčša vyhrávali sladké popové hity a balady. Ešte zvláštnejšie je, že po prvý raz vyhralo Fínsko, ktoré zväčša bývalo medzi najslabšími súťažiacimi.

Hard rock je úzko spätý s heavy metalom, no nie vždy spĺňa všetky kritéria pre to, aby mohol byť označený ako „heavy metal“. Aj keď je tiež založený na skreslených gitarách, zostáva verný bluesovo orientovanému rock and rollu s určitou swingovou črtou v rytmoch bicích. Heavy metal nemá túto črtu, zakladá sa na surových gitarových riffoch a hutných rytmoch bicích. Najlepšie je to vidno u hard-rockových kapiel ako Queen, AC/DC, Aerosmith, KISS, Thin Lizzy a Scorpions, ktoré mali veľký vplyv na vývoj heavy-metalovej muziky.

Glam rock, ktorý bol nakrátko obľúbený v 70. rokoch, je, podobne ako heavy metal, založený na tvrdých gitarách, hymnických refrénoch a teatrálnom vzhľade. Medzi najpopulárnejších interpretov tohto štýlu patria T. Rex, David Bowie a Alice Cooper.

Takisto nemožno opomenúť ani punk rock a hardcore, teda štýly, ktoré mali na vývoj heavy metalu nemalý vplyv. Punk rock ovplyvnil tzv. „novú vlnu britského heavy metalu“, do ktorej sa radia kapely ako Iron Maiden, Def Leppard a iné. V 80. rokoch populárny thrash metal sa priklonil k punkovej surovosti, z hardcore prebral surovosť a všetko to zmixoval s heavy-metalovou hutnosťou.

Alternatívny rock, obvzlášť grunge, tiež prevzal niektoré prvky heavy metalu. Niektoré grungové kapely, ako napríklad Soundgarden a Alice in Chains boli pred tým, ako sa alternatívny rock dostal do stredného prúdu, škatuľkované ako „metal“.

Aj keď by niektorí priaznivci heavy metalu asi nesúhlasili s pojmom „tanec“, čo sa tejto muziky týka, existujú isté zaužívané pohyby tela, ktoré sa akceptujú v celom metalovom svete. Medzi ne patria headbanging („metlenie“), pogo a rôzne gestá ako napríklad devil horn („čertov roh“).